Pre nás, práce chtivých
je tento deň clivý
škoda že len, beda
odniesť niečo treba
po tom hnusnom daždi
to by nechcel každý
vypijem si čaj
na cestu sa dám
šéfe potom bude šťastný
len o práci stále básni
kuriči však pospali
zamrznúť nás nechali

...ďakujem, že mi vnukol túto tému, rozumu,
...ďakujem umu.

Toľko krásnych slov a myšlienok,
sťa iskra z ktorej vznikol plamienok.
Ba rodí sa tu niečo potajme,
zblížme sa, ruky si dajme.
Zaveršuj niečo pepsíková,
čítať Tvoje riadky, to je krásna chvíľa.

Ja som jeden moment uvažoval o vydaní, možno perspektívne, tohto tu.

Myslím, že som zrodil pekné dieťa.

Fajn

Pepsikova. Bola by Ťa škoda.
Otvorila si srdiečka. Sebe. Nám.

asi mi z hladu nedochádza, ale čoho?

Ponáram sa do cudzieho sveta,
o pravom šťastí verne snívam,
už neviem,kto som,čo je realita,
prečo zavše,
do nenávratna sa strácam
a so mnou i to najmilšie,
čo mám
Cítim to veď srdce sa mi chveje,
nemám chuť smiať sa,som skoro bez nádeje,
len posledný plamienok svetla vo mne tleje,
posledný!
po šťastí mám hlad,teple - a ja ?
MÁM STRACH
Veď čas,čím ďalej silnejšie veje,
a ked mi ho sfúkne?
Ostane chlad,diera v svetle.
Skrývam prosbu -
tajne prosím,
nech ošiaľ plameňov zmení sa pocit
i keď zvhol od sĺz.
Zadúšam hrozbu,
no návrat temnej noci,
zo sebou stále nosím,
na ako dlho?
Koľko spomienok,
túla sa mi hlavou,
kde sa obzriem,
kde drsnú cestu pohľadí môj krok.
Koľko slov plných lásky,
koľko nežných citov,
koľko odvahy v odpovediach na otázky,
priznania sa nad ťažkou vinou-
vinný láskou
Veril som každý deň,
týždeň za týždňom,
mesiac,
sníval som,
teraz viem,
už nevrátim sa k týmto krásnym dňom,
nikdy viac
a srdce? puká ľútosťou.
Láska, čo je to ?
raz je krásna,túli sa ti k srdcu,
raz kričí hrozným nárekom,
je vzácna,je blízko
a predsa ďaleko
Nastaví ti pascu,
keď myslíš že ju máš,
uštipne vtedy,
keď to nečakáš,
cítiš?
Máš? Nemáš?
Možno v to len veríš.
Cítíš,že vieš o nej všetko,
myslíš na to,ako ju ovládnuť,
no je iba letným kvietkom,
vánkom,čo cez prsty vie ti uniknúť.
Márne zatínaš päste,
márne dúfaš,že sa ti vráti,
nech robíš čo chceš,
naďalej kráča po svojej ceste,
od teba.Tak ako stojíš,
z očí sa ti tratí,mizne ti preč.
Padáš hlboko,
stále so strachom,
praješ si hoc i tvrdo dopadnúť-
hoc len raz
Želáš si,nech konečne je už po tom!
No nesmúť,veď v srdci s tlkotom,
zlomí sa ti pomalinky tvoj krehunký vaz.

Žeby to bola tá známa : SLEPÉ oko ?

táto báseň si zaslúži,aby sa kdekoľvek skvela
Hviezdoslav
Pozdrav

Pozdravujem vás, lesy, hory,
z tej duše pozdravujem vás!
Čo mrcha svet v nás skvári, zmorí,
zrak jeho urknul, zmámila
lož, ohlušila presila:
vy k žitiu privediete zas,
vy vzkriesite, vy zotavíte,
z jatrivých vyliečite rán,
v opravdu priamom, bratskom cite
otvoriac lono dokorán,
a srdečnosť kde odveká,
kde nikdy nevspela zrada,
bez dotazu, kto on, čo hľadá,
na lono to, hľa, v objem sladký
ramenom láskyplnej matky
pritúliac verne človeka...
Len okamih tam pobudnutia:
už mŕtvie bôľ, už slabnú putá,
zrak čistí sa, tlak voľneje,
a oživujú nádeje;
len jeden pokyn, zášum lesný,
len jeden horskej riavy skok:
a duša už sa ladí k piesni,
tkne sa jej bičík prečudesný -
a srdce hupká vozvysok;
len jedno orla skolotanie,
len jeden švihot sokola,
prez horu mužné zahvízdanie,
na holiach jeden záblesk vatry:
a nás už chváce povoľa,
duch už sa zažal, už sa jatrí,
plamenným krídlom šibe hor'
jak v nebi naspäť meteor;
len chvíľka, ako vzdušný vlas,
čo preletí nám ponad hlavu -
a už ju máme, myseľ hravú:
zmladenej duše prez dúbravu
tak strie sa, ako dúhy pás...
...Z tej duše pozdravujem vás!

Nádherná a pravdivá báseň. Ako som si ju čítala,presnejšie, overovala, že som ju od ZDŠ-ky nezabudla, v duchu mi v ušiach znela prekrásna Záborského slovenčina.

Kedysi veľmi dávno , snaď 25 rokov dozadu uverejňoval časopis venovaný literatúre tvorbu mladých tvorcov. Čítala som tam baseň, žial autora si nepamätám, z kotrej mi utkveli v pamäti tieto slovíčka:
Stojím pred zrkadlom.
Hĺadám polohu bez tieňov,
aby celok pôsobil reálne.
Retušovať sa dajú len detaily ...

...ahojky,erzet...
ty milý pokušiteľ,
táto stránka snáď splní tvoj cieľ,
tu básní krásnych,
teplých slov,
šepotu,plaču,nárekov
i lásky,nehy,spomienok i bozkov,
síce len skromný-
ale bude domov...

Vitaj tu , vitaj medzi nami.
My čo tu bavíme sa snami,
poznáme aj realitu žitia,
keď dvaja traja sa za pačesy chytia,
keď každý , len tú svoju pravdu melie
a druhého počúvať nevie a nechce a nebude aj keď čo bude.
Až raz sudca príde,
o čo ti paskudník ,
o čo ti ide.
Naveky nedáš pokoj ?
Zmizni do pekla. Lotor !

pepsikova, ďakujem.
Zistil som že som slabý na výchovu mnou zrodeného dieťaťa. Zvlášť keď nemá iba dobroprajné sudičky. Si dobrá suseda, ktorá vždy pomôže, poteší, poradí.
Pamätám si však, ešte zo socializmu: Psi štekajú, ale karavána ide ďalej.

Ahojte, aj mňa občas ráno napadne nejaká básnička alebo riekanka z čias, keď boli malé naše deti a veľa som sa s nimi rozprávala. Zvlášť ráno, aby sme sa všetci s dobrou náladou a bez mrzutosti vychystali do škôlky, školy,...napr.:

Zobudil sa malý Janko,
nepozdravil "dobré ránko".
Ale volal: "Mamička, kde je moja kávička?"

Mama vraví: "Nie tak, nie tak, milý Janko,
najprv pozdrav dobré ránko.
Potom volaj mamičku,
aby dala kávičku."

Janko kričí: "Dobré ránko, dobré ránko, mila mamko.
Dobré ránko, dobrý deň, sladkú kávu papať chcem."

Mamička sa tomu smeje,
do hrnčeka kávu leje.
Sladkú kávu ako med,
Janičko ju vypil hneď.

Dnes už majú naše deti 23 a 26 a tak sa chystáme na vnúčatká...

Ježko,
Veľmi milé, potešila ma táto básnička.

Už Vás tu kukám dlhšie a stale sa mi z detských liet vracia jedna básnička... až budem mať čas a chuť dám aj vlastnú tvorbu, ale teraz musím pridať tú spomínanú...


Vyšla kvočka dobrá mať,
svoje mladé ukázať.
Jedno sa jej zatúlalo
do kríčka sa zamotalo
Vráť sa moje malé, vráť
volá kričí kvočka mať....

...to snáď nezabudnem nikdy

Tak na toto sa isto nezabúda...
...a na toto pamätáš:

Šijem, šijem pomaličky, košielku aj nohavičky.
A ty macko ticho seď, oblečiem ťa hneď.
Potom pekne po poriadku, uvaríme kašu sladkú,... atď.
/Môj macík - aj dnes dostať toto reporelo kúpiť/

...kedysi dávno, bola som asi štvrtáčka alebo piatačka na ZDŠ, mali sme sa naučiť báseň na súťaž /tušim Hviezdoslavov Kubín/...recitovanie a vôbec čítanie kníh to bola vždy moja parketa...naučila som sa báseň a s citom zarecitovala...všetkým sa to veľmi páčilo, tlieskali, oceňovali...ale nakoniec som nepostúpila, pretože v básni sa spomínal Boh, Otčenáš,...a vtedy to bolo neprípustne...a tak som skončila už v školskom kole, ale báseň si pamätam dodnes a to už mám za pár 50...nuž tu je:

Svetozár Hurban - Vajanský: Malý drotár

Keď išiel tatko do sveta,
pri tomto kľakol buku,
na hlavu moju položil
tú svoju ťažkú ruku;
i pomodlil sa otčenáš
so slzou v starom oku.
Šiel - viac sa mi nevrátil...
i matičku som utratil
v tom samom smutnom roku.

Nuž s Bohom, rodná dedina!
Už ranný vietor dýše;
jak ladno kynie kostol náš
zo svojej lipnej skrýše.
Ten chodník biely,hadití:
rád by ma volal spiatky:
"Hoj, nechoď, šuhaj, z dediny,
niet v svete druhej otčiny,
vráť sa do pustej chatky.

Ten svet je veľký, drsnatý-
tys' ako kvapka v mori:
tys' ako lístok z javora
v tom húští veľkej hory.
Veď sa tá kvapka rozplynie,
list búrne vetry skmasnú,
hoj, vráť sa, šuhaj, v dedinu
chráň srdce, bodrosť, nevinu
i dušu svoju krásnu."

Ach, a ja musím, neborák,
tým šírym blúdiť svetom,
veď rodná naša dedina
chlieb nedá svojim deťom!
Nuž, pomodlím sa otčenáš
pri tomto starom buku:
Blesk slnka kraje ožiari,
ja cítim slzu na tvári,
na hlave - otca ruku.

* * *