..Tvoje "dieťa" očividne rastie do krásy..buď rád...aj ja som..

Som rád. Si stálica, povedal by som, "matka predstavená". Sú tu však aj nové deti. Aj navrátilci, aj odídenci. Všetko však pekné a dobré deti. Hoci niekedy sa i zaiskrí ako v každej rodine, ale sme dobrá rodina.

Našiel som si kamarátku,
ani dlhú ani krátku.
Ráno som k nej utekal,
a večer som pri nej stál.
Stále na mňa čakala,
vôbec sa tmy nebála.
Prestala byť oblúbená,
cítila sa menej cenná.
Stále na to ku nej nutká,
zbohom moja kadibudka.

Mám teraz čas skladať básne,
dúfam že Vám všetkým je to jasné.
Novú tému Erzet založí,
"Nekonečná báseň" sa hneď množí.
Pepsíkovú kopla múza,
básne chŕli to je hrúza.
Nikto s počtom na ňu nemá,
je to matka predstavená.
Hupka sa nám vytratila,
LukyŠ, Sway, Rolexák a Iriska ju nahradila.

Snažím sa nájsť, ten krásny deň
Všetko čierne, na biele zmeň
Hľadám tak dlho ten krásny jas
Čo nemôžem uzrieť znova a zas

Svet je ako stará záhrada
Človek v nej pôdu len vždy obrába
Keď zaseje zlo, zlo mu vyrastie
Ktoré on sám, nikdy neprerastie

Všetko sa končí, čo som mal rád
Iba to prasklo ako tenký ľad
Pod ním sa diera zjavuje
To je moje stále trápenie

Všetko je iné, už je to tak
Spätkujem v piesku ako riečny rak
Nemám už silu chrániť tento svet
Keď farby zmizli, už viac ich niet

Nehľadaj sny, v ktorých si žil
Sú ako voda, ktorú si nepil
Vo svete nie sú, s tým sa zmier
No je to ťažké, čítam z tvojich pier

Vyhľadaj to, čo sa stratilo
Možno to ešte neskončilo
Pre mňa však áno, tak to má byť
Vo svojich snoch, ja už nechcem sám žiť.

Pamätám si, na jedného malého chlapca.
Nemal veľa kamarátov, považovali ho za krpca.
Malé stvorenie, ktoré nevedelo veľa o láske.
Celý život ukrytý, v zázračnej maske.

Nevedel pochopiť, prečo je stále tak sám.
Často si vravel „veď na svete nikoho nemám".
Ten malý chlapec, mal veľa snov.
Väčšinou bol duchom , vo svete oblakov.

Bol zasnení, chcel niekoho, s kým svoje sny naplní.
Prečo nikto neprišiel, prečo musel ostať sám ?
Nikto mu nepovedal „svoje srdce ti dám".

Detské sny, ktoré sa nesplnili.
Detské nápady, ktoré sa nenaplnili.
Nápady, ktoré nikto nepočúval.
Sny, ktoré nikto nevnímal.
Chcel len pomôcť, s vlastnými snami,
Rozoznať šťastie, slzy, lásku medzi nami.

Chcel aby mu niekto povedal „som tu pre teba".
Chcel, aby niekto preňho doniesol aj modré z neba.
To čo tak potreboval, bol aspoň kamarát
Aby ho konečne na svete, mal niekto rád.
Musel trpieť za to, že je iný ako ostatný?
Že nieje zhovorčivý, odvážny a krásny?

Nikto nevedel, čo presne cítil.
Nikto nevedel, čo presne stratil.
Nikto nevedel, čo jeho malé srdiečko trápi.
Nikto nevedel, kedy sa do jeho duše šťastie znova vráti.

Od vtedy prešlo veľa rokov.
Ten chlapec má už za sebou, veľa ťažkých krokov.
No našiel to, po čom tak márne celý život pátral.
Našiel to, čo dlhé roky hľadal, čo nekonečne potreboval.
Našiel priateľa v jednom dievčatku, konečne mohol na všetko zabudnúť a žiť od začiatku.

Zabudnúť na to, čo bolo. Vedel, že jeho život sa zmení, a to už čoskoro.
Už nie je taký smutný ako predtým, z dušou sklamanou a srdcom krehkým.
Už má to po čom tak túžil, už sa mu jeho veľký sen splnil.
Má sa už s kým podeliť o svoje pocity, o svoje sny......

Ruža vädne...
Ticho, smútok a snáď i strach.
Ruža vädne...
Prečo? To je len vo hviezdach.
Po ruži steká kvapka rosy.
To ruža plače...Možno prosí...
Lupienky ruže sa k zemi klonia
a o pomoc úpenlivo prosia.
Ruža vädne...
Snáď bolesť necíti.
Naposledy pre ňu slnko zasvieti
a svojimi lúčmi pohladí jej tvár.
Patrí i ruži svätožiar pár?
Snáď netrpela.
Snáď iba vánkom sa nepatrne chvela.
Ruža vädne...
A po jej lupienkoch
už iba kvapka dažďa steká. To ruža plače...
Prosí...Za človeka...
Nech sa k nej jej slnko vráti

Hádam to môžem akože ísť k vám.
Lebo ja občas nápady divné mám.
Aj biť ma chceli takú poriadnu mi streliť.
Nerozbi kolektív, chceme ho stmeliť.

Našiel som básničky čo sú jak pesničky.
Pesničky veselé aj piesne smutné.
Ako kadibúdka, keď do nej kuknem.
Ako ten chlapec, čo vraj bol malý.
Ktorého za pec mame schovali.
Kým odtiaľ vyšiel, bol to už chlap - či sko ,
či skoro chlapisko, čo sekere zlomil porisko.
Duša mu zostala nablízko.
Nablízko dieťaťa, čo ruže trhá.
Pohľady kradmé na ten svet vrhá.
Ruže tie netrhaj, radšej ich polej.
Potechou budú básničke malej.

krásne

Rzetkovi - je aj tu:

krása

Ži ...

Je to ľahké - keď vieš / je to ľahké - keď chceš .
Ži tak ako život ide / ži tak ako ti to príde .
Dozadu nikdy nie ! Choď vpred / a povedz nebojím sa ťa - svet .
Miluj vždy toho kto za TO stojí / nemiluj toho čo sa len strojí ,
jak spasí aj celý svet / keď sa má pobiť zrazu ho niet .
Chce sa ti plakať - plač ako divý / veď len kto plače - ešte je živý .
Žije a bojovať by chcel / len hlas sa mu - strachom chvel .
Neboj sa ruky - čo sem tam bije / to ruka žitia - TÁ ťa aj kryje .

Pamätáš si môj smiech
Pamätáš si môj plač
Pamätáš si moju radosť
Pamätáš si môj strach
Pamätáš si moju slabosť
Pamätáš si môj hriech
Pamätáš si aký som bol
Priateľ nezabudni na mňa
Neopustím Ťa
Budem stále s Tebou
Budem Tvoj anjel strážny
Len na mňa spomínaj
Len zabudni na ten deň
Na ten osudný deň, keď nás osud spojil
Zabudni ako si ma videl bezvládneho
A pamätaj si len to dobré
Stále budem v tvojom srdci priateľ, to si pamätaj...

Pár strán som sa vrátil , z prameňov tvojich - som sa napil.
Som teraz spitý? - či citmi skrytými až /do dna/ zbitý.
Tak som si pripíjal , keď (osud ? ) ma bíjal.

A toto (byť tebou ) kolobehom očí by som nazvala.
Očí , čo šťastie iným dávajú a potom SAMY /smutné/ bývajú.

Pamätám si tvoj smiech , keď na mňa si volal.
Pamätám si tvoj plač , keď za mňa si plakal.
Pamätám si tvoju radosť , z novoty .
Pamätám si tvoj strach zo soboty .
Pamätám si tvoju slabosť , vykročiť z radu .
Pamätám si tvoj hriech , schovať sa do ľadu .

Akýsi si vždy bol, akýsi vždy budeš .
priateľovi sa teš , srdce svoje poteš ./ A na osud nehreš. /

Osud je fikcia / osud je boj .
Len verný priateľ / vždy bude tvoj.

Kradne mi myšlienky
láme ma to
počujem ticho
aj keď nemôžem zato

Potrebujem odísť
všetko zanechať
byť chvíľu sám
a dokopy sa dať

Stena predo mnou tieni
prejsť cez ňu mi nedá
opriem sa o ňu
a pomaly si sadám

Čo budem robiť
inú cestu zvolím
niečí pohľad na mňa
nikomu nedovolím

Šum listov
s mojim vzlykom
prehlučí smiech
s malým vetríkom

Kde sa smiech zobral
zvuky sa prepadli
že som preč zmizol
všetci dávno zabudli

Nikto si nevšimne
že jedna posteľ prázdnie
každý ma niekoho
len ako vždy ja nie

Odídem, vrátiť sa?
Neviem.
Načo vlastne.
Všetko sa vráti do tých istých koľají.

Pepsina?

Za obzor tmavý súmrak prchá,
a mne z oka slza za slzou padá.
Smutno je človeku, keď má byť sám,
a ja z toho priveľký strach mám.

Bojím sa rána nového.
Čo deň ďalší dá?

Ak radosť príde,
strach je zbytočný, to viem.
No, kde prísť na to čo sa stane,
keď neistota srdce moje zmára.

Strach a bolesť ku mne sadá,
a ja s nimi bojujem.
A predsa často padám a silu svoju strácam.

Nechcem sa ľutovať,
keď oporou by som byť mal.

Ale, ako sa má človek usmievať,
keď strach mu srdce zmára.

A mať silu, sa mení na povinnosť.
Akoby to tak byť muselo.

A znova vstávam,

Lebo musím.
Musím iných podoprieť.
Ja teraz padnúť nesmiem, nemôžem.

Ak mračí sa mi obloha,
ja si počkám, kým zas slnko vyjde.
A zatiaľ, zatiaľ sa budem usmievať.

Snáď pomôže to druhým,
a potom aj mne ten úsmev niekto dá,
a tým mi silu dorovná.

Ja si prajem...
aby ste každý deň
našli v tomto svete
človeka,
ktorý žije pre vás
a ktorého vy najviac milujete.
Prajem si...
aby každý krôčik vašej mysle,
ale i obyčajné každodenné rýmy
mali tú silu,
že roztopia ľad
a pochovajú náznak každej zimy,
ktorá by skrátiť chcela
radosť a dobrý pocit z lások,
ktoré máte.
Prajem si,
aby všetky vyslovené slová
boli iba zlaté...
Prajem si,
aby všetko ostalo tak,
ba i lepšie ako ste si priali.
Prajem si,
aby tieto moje slová
našli vás,
či už neďaleko ste
a či ste v diali...
Lebo...
ako nebo je už dávno nad nami,
prajem si...
aby tieto slová neostali iba frázami...

Snáď pomôže to druhým,
a potom aj mne ten úsmev niekto dá,
a tým mi silu dorovná.


...........................................veď vždy to je tak...

..krásna báseň...