Oliwa No ak bude malý po tatovi, máš sa na čo tešiť...
- napr. na takú pubertu...
no to sa teda tešíme obaja, malý je celý tato, aj výzorovo aj povahovo.
Minule manžel poznamenal, že malý je celý on, že z toho chytá hrôzu
, manžel ako dieťa bol furt tam, kde sa zle robilo, neskôr z toho vyrástol.
Ale pokiaľ bude aj taký šikovný ako tatino, nebojí sa manuálnej práce, ale ani odbornej, nepije alko, žiadne cigarety, žiadne diskotéky, vie sa zabaviť aj inak
, je to ale čistý realista, tak malý sa dokáže v tomto rýchle svete uchytiť a mať sa celkom ok.
Hlúposti a slovné vyjadrenia tie ma netrápia, na tých sa dá zabaviť. Samozrejme, že sú veci, ktoré ja nemusím a predsa sa s nimi stretávam, bolo by o čom písať. Zase ale nepíšem, o tom, čo by som vedela, že môjmu manželovi by to prekážalo, naše súkromie rešpektujem, patrí iba nám. Vyjadriť sa síce vyjadrím, ale do určitej miery, ktorá neprekáža ani jednému z nás. Kľudne by si mohol prečítať všetky moje príspevky, maximálne by prekrútil očami, poprípade by sa pousmial, nad určitým vyjadreniami ako ho poznám by len poznamenal: A zase si ma zahanbila, takže radšej ani čítať nejdem
.
Neriešim pokom je synček, hlavne, že ho máme.
Odkedy som balansovala ( s vážnymi pôrodnými komplikáciami) na hranici života a smrti, vážim si život oveľa viac ako predtým, vážim si, že mám manžela, aj keď jednoduché to s ním vôbec nie je, ale bez neho by bolo ešte horšie, máme synčeka, naše spoločné šťastie - oni ma posúvajú ďalej, mám kde bývať, mám aj prácu. To úplne postačuje. Že sú akí sú, hlavne že chcú byť so mnou, sú moje lásky, sú v mojom srdiečku a teším sa na ďalšie chvíle, aj tie krásne, aj tie menej pekné, na ktoré po čase budeme spomínať s úsmevom.