Uz velmi dlho mi chodi update tejto diskusie na maily... od kedy som sem prvy krat napisal, pred viac ako 2-3 rokmi.
Citam, ake problemy mate a sem som sa opat rozhodol opat napisat, ked som si precital kitickinu spravu. Strach z cakania v rade, kofoly, silvester...
Tym vsetkym som kedysi presiel aj ja.

Zo svojich dozvukov po stuzkovej som usiel potom ako som mal zachvat - potom som sa 30 min prechadzal po snehu v platenych papuciach, kym po mna neprisli rodicia.
A preplnene obchody, nemoznost ujst... viem, aku paniku som citil.
Jazda autom, autobusom, oficialne podujatia, koncerty, prednasky, kino, ked som nahodou sedel v strede radu...
Chcem tym vsetkym povedat, ze som si isty, ze som trpel panickou poruchou, so vsetkym, co k tomu patri, vsetkym, co tu vsetci uz velmi dlho pisete.
A chcem povedat jedno: Dnes som zdravy.
Mozno sa mi to znovu vrati, mozno nie, no viem, ze zijem bez PP uz 2-3 roky, nebral som na pomoc ziadne lieky. Iba uvedomenie. A chcem vam v kratkosti povedat svoj pribeh, snad to niekomu z vas pomoze.

Od detstva som bol perfekcionista, vysoko inteligentny, clovek "spolocensky", so vsetkym, co k tomu patri, tuzba po obdive ludi, snaha uputat pozornost, vzdy mat "obdivovatelov" - tym myslim ludi, ktori ma mali radi, ktori chceli byt so mnou, obdivovali ma pre to, aky som. A zaroven tam bola ista neistota v rodine, vztahy boli trochu bez citu a fyzickeho kontaktu (napr objatia), od detstva, ktore myslim, ze som si tymto sposobom kompenzoval.
Myslim, ze to je prvy dovod - tusim, ze neistota plynuca z nedostatku pozornosti alebo faktu, ze nie"som pre niekoho zaujimavy", skombinovana s neistotou lasky zo strany rodiny, boli pre mna faktormi, ktore moju PP udrziavali.

Dalsi bod bol spustaci mechanizmus - stravil som rok v Amerike, kde sa to vystupnovalo a stalo stabilnou sucastou mojho zivota. Myslim, ze to plynulo z dialky od domova a zivotnej neistoty - mal som strach, ci ma maju ludia (priatelia, okolie) skutocne radi atd... tusim, ze som nemal stabilne zazemie v tej dalekej krajine.

Vsimol som si, ze vzdy sa moja PP spajala s 1 clovekom, ktory mi bol blizky a ktoremu som sa "vyplakaval na ramene", teda ktory bol moja butlava vrba ohladom vsetkych mojich pocitov a strachov, clovek, ktory so mnou stal von na zime, ked som sa potreboval ukludnit z hyperventilacie, clovek, ktoremu som zavolal, ked mi bolo zle a bal som sa... Vsimol som si, ze tato rola sa vystriedala na minimalne 4 ludoch, no to obdobie, kedy to vzdy bolo najhorsie, bolo vzdy charakteristicke tym, ze som takehoto cloveka na blizku mal.
Mam podozrenie, ze to suvisi opat s tym nedostatkom lasky a neistotou - ako nahle som teda objavil cloveka, ktory bol ochotny ma pocuvat a prijimat a pomahat, mal som tendenciu "choriet", lebo som podvedome tuzil, aby sa ten clovek o mna staral a neopustil ma, aj ked to so mnou bude tazke. Aj ked to je len teoria, dava mi to zmysel. Pocul som, ze choroba je cestou k vyhodam, clovek ochorie (alebo somatizuje), prejavuje sa tym podvedoma tuzba, aby sa o neho starali, aby k nemu boli ludia lepsi... prejavuje to nedostatok lasky alebo vycerpanost zivotom, tuzbu po objati a pochopeni, pokoji.

Jednym zo zaujimavych aspektov mojej panickej poruchy bola potreba ujst. Pricom si myslim, ze nebolo pred cim utekat, ani kam utekat, nebolo to potrebne. Bol to iracionalny pocit, potreba ujst od niecoho. Pricom to bol pocit cisto psychicky, ktory nasledne vytvaral pocity fyzicke. Ale napriek tomu to po fyzickej stranke nemalo nic s miestom, kde sa tieto pocity objavili.

A teraz riesenie - zacal som chodit ku psychiatricke a pomocou psychoterapie, relaxacie a predstavovani si veci za vedenia psychiatricky som sa z PP dostal von, uz na prvom alebo druhom sedeni, uplne nahle a prekvapivo.
O co islo - predstavoval som si potok, tecuci lesnou cestickou dole, isiel som ku pramenu a potom som mal skusit prekrocit na druhu stranu potoka, uz pri prameni. Na druhej strane totiz bolo dievca, ktore sa mi v tej dobe pacilo a chcel som za nou ist. No zrazu predomnou vyvstala sklenena priesvitna stena a ja som nemohol.
Psychiatricka sa spytala, ci sa mi neda nejak cez nu prejst. Ja som povedal nie, no potom som sa rozhodol, ze skusim a zrazu som strasne vysoko vyskocil a preskocil som tu stenu. Pochopil som totiz, ze je to moja predstava a dokazem to, ked chcem. A dostal sa ku tomu dievcatu.
To bol koniec relaxacie a pani psychiatricka mi po tom povedala, ze som spravil velky krok a uz by ma pocity PP nemali dalej trapit.

A ja som tomu nechcel verit... no do tohto momentu je to tak.
Nie som si isty, co sposobilo to, ze to zrazu zmizlo, no myslim, ze preskocenim tej steny som sa oslobodil od niecoho, co mi vytvaralo tie pocity neistoty, strachu... vela som uz nad tym rozmyslal, ako sa to vlastne stalo, co to odblokovalo... neviem. Nie som si isty. No citim, ze v tom momente som sa stal ako keby slobodnejsim a zrazu som prisiel na to, ze mozem robit cokolvek bez toho, aby som sa bal, co sa stane. A tak je tomu doteraz.

A uvedomil som si a stale si uvedomujem, ze my perfekcionisti mame tendenciu si vytvarat ocakavania, ktore su zial casto nesplnitelne. A ked sa deju veci proti nasim ocakavaniam alebo predstavam, sposobuje to nevydrzatelne pocity a uzkost, teda vlastne nieco podobne ako PP. Preto sa ucim (a odvazim sa povedat, ze mi to uz aj celkom ide) neocakavat a prijimat veci take, ake su. Teraz dokazem kdekolvek sediet aj do skoncenia sveta, bez pohnutia. Ved nech, tak je to tak, poviem si. A zrazu mi nerobia problemy ani preplnene priestory ani nic take... aj to ma urcite suvis.

Tak. Dost uprimne som tu vyrozpraval svoj pribeh, otvaranie sa cudzim ludom je vzdy tazke, no verim, ze som spravil spravnu vec - verim, ze vam to pomoze. Aspon niekomu z vas. Verim, ze sa vsetci dokazeme oslobodit od nasich strachov, jednoducho preskocit tu stenu...

A ja vam k tomu prajem vsetkym vela sil. Nech Boh da, co ma dat.