...tiež som poslala po mojich známych,musí sa niekto nájsť...aj v tomto strašnom teple...
...ja vlastne furt na vás všetky myslím,a často sa začudujem sama sebe, lebo si poviem, no ktovie, ako sa má tá moja-šmarjá, aký to mala nick?,no to je jedno,len nech sa drží a neklesá v pozitívnych myšlienkach,lebo tie sú najdôležitejšie...
..myšlienky...dobrá hlava, aj keď celé telo bolí,nožky neunesú,ručky ani radšej nechcú...rozum myslí a cíti...ľudia, ja som si až v posledných dňoch uvedomila tak nejak silnejšie, čo to mám vlastne v hlave...a ako je dobre, že akotak funguje...moja švagriná,už som o nej písala, má alzheimera,také štádium,že na plač...pozerá na vlastné dieťa a pýta sa-ty si kto?..vo svetlej chvíľke si spomenula aj na moje meno,spoznala koberec-ale nič viac,stále chce ísť domov, volá mamu...žiadne spomienky, pamäť nepovie, že treba to či ono, denné zvyky-umyť zuby, odtrhnúť toaleťák- sa stali neznámymi pojmami,pocit hladu či smädu -už nepozná, ak jej nedám pri pusu, nevie, čo so šálkou...tak by som revala, že by ohluchol celý svet aká som nešťastná kvoli tomu...a neporadím si...len občasná pomoc,lebo ona sa nakomplet rozhodí, ak by bola niekde dlhšie, nespí,je nervozna, plače...žiadna pomoc ani nádej na zlepšenie...
...moje milé,v tejto svinirakovine je aspoň nádej,nádej na spoločný dlhší život so svojimi milovanými,keď môžete pohladiť svoje deti či vnúčatká...a viete, kto sú,poznáte ich,ľúbite...držte sa,som sa roztiahla zase, ale musela som to napísať...držte sa, mojenky...