Je pravda, že...
Občas môžeme počuť vyjadrenie s podstatným menom pravda v inštrumentáli, ktorým sa naznačuje, že čosi je alebo bolo tak, ako o tom hovorí autor prejavu, napr. je pravdou, že sa nepokúsili prekonať únavu. Podstatné meno s funkciou menného prísudku je však v inštrumentáli iba vtedy, keď ide o menlivú, prechodnú vlastnosť, o menlivý, prechodný stav, inak stojí takéto podstatné meno v nominatíve. Tak to má byť aj pri podstatnom mene pravda, teda je pravda, že sa nepokúsili prekonať únavu, je pravda, že sme prišli neskoro.