Ahoj, aj ja mám problém, chvalabohu nie s manželom, ale bratom. Už viac rokov hľadáme riešenie, ale nepodarilo sa nám takmer nič. Prečo? Lebo on nechce, odmieta priznať, že je alkoholik. Dvakrát sa liečil - prinútili sme ho, žiaľ neúspešne a teraz nechce o liečení ani počuť. Po liečení začal piť v takej miere, ako v časem keď na liečenie išiel. Teraz je z neho bezdomovec, hoci je mladý, šikovný a býval veľmi pracovitý. Prišiel o rodinu, o bývanie a teraz je z neho troska. Čo Ti poradiť. Je to ťažké, na jednej strane je ekonomické zabezpečenie, ale na druhej strane život - Tvoj a Tvojich detí. Všetci ste nešťastní. Myslím si však, že dovtedy, ako začal piť ste žili dobre. Donúť ho, aby sa išiel liečiť. Dohodni sa s lekárkou, akú fintu by ste mohli použiť. Nehanbi sa hovoriť otvorene o tom, že nevieš, čo s tým. Alkoholizmus je celospoločenský problém. Ty nič zlé nerobíš. Snažíš sa zachrániť rodinu, rob čo sa dá, ale rieš to!!!!! Pre muža ste motivácia, budete jeho oporou, určite ste citovo naviazní. Skús to postaviť na tom, ako písali aj iní prispievatelia. Musíš sa tomu tvrdo postaviť. Dotlačiť ho k rozhodnutiu - buď, alebo. Prosím ťa skús to, len Tvojou vytrvalosťou a dôslednosťou mu môžeš pomôcť - ak na to pristzúpi. V našom štáte je to tak. Pretože liečiť proti jeho vôli sa môže len na základe rozhodnutia súdu a to len vtedy, pokiaľ v súvislosti s opilosťou spácha trestný čin. Ešte by som Ti vedela povedať,. ako by sa to dalo proti jeho vôli, ale to bude nasilu a ak on sám nebude chcieť, tak po skončení liečby bude piť ďalej a bude piť ešte viac ako predtým. Moja švagriná nebola dôsledná a odpúšťala bratovi - možno tiež pre to, že dobre zarábal a peniaze potrebovali. Potom však prestal pracovať, osobnostne veľmi veľa stratil. Alkohol ho zmenil a teraz .... nechce žiť, nemá motiváciu, nemá nikoho na kom by mu záležalo, o koho by sa mohol oprieť. Má strach, je zbabelý a tak sa radšej opije. Rob s Tvojim manželom niečo, ak ho ľúbiš . pomôž mu, ale musíš byť aj ty tvrdá a nekompromisná. Len tak mu pomôžeš. To je môj názor. Ja by som tak konala. Vo vzťahu k môjmu bratovi to mám však horšie, on odmieta takúto pomoc. Nechce sa vzdať alkoholu. Ty to skús, musíš si pomôcť sama, lebo, žiadna inštitúcia Ti nepomôž. POžiadaj o pomoc rodinu, ľudí, ktorých si váži, alebo má k nim bližší vzťah. Je to veľmi ťažké, ale skús to. Za pokus to stojí a keď to nevyjde, povieš si, že skúsila si všetko. Budem Ti držať palce aj Tvojim deťom. Veľa šťastia

Súhlasím ale vieš je ťažké niekoho nútiť na niečo čo on nechcelebo ak sa nechce liečiť a abstinovať , tak mu nepomôže nik ..viem podľa seba keď som chcel pomôcť sestre a dodnes nato kašle a nikto neni u nej normálny a chcel som jej pomôcť a nič a ešte mi aj vyvadala.....Jedna vec je istá a to viem ako liečený alkoholik ,že len tvrdo sa dá na alkoholika a treba len tvrdo ...a ak si neuvedomí ,že sa musí liečiť tak neprestane piť a bude to len horšie....musí chcieť ..tiež ti držím palce

je ťažké niekoho nútiť abstinovať keď nechce sám.....

Alkohol škodí a bude škodiť preto robte niečo preto aby život...bol taký ako ste si ho predstavovali

Čo všetko treba spraviť preto aby sme boli šťastný?

Nie som alkoholik, ale sympatizant A klubu, " vďaka " manželovi.
Naozaj vďaka ! Zaújímajú ma akékoľvek materiály, nakoľko veľmi to pomôže tomu klubu, vlastne členom klubu. Snažím sa im všestranne pomáhať, koľko je v mojich silách. Zháňam im materiály. Je možná aj " spätná väzba "

Chcem sa s Vami podeliť o skúsenosti s alkoholizmom.
Moja sestra začala s alkoholomcelkom nenápadne. Vždy to tak býva. Sem pohárik-tu pohárik, raz je taka príležitosť druhý onaka. Všetko je v pohode a pod kontrolou. Tak sa to začalo. Potom prišla o zamestnanie (jednoducho prepúšťali) a tak jej manžel odišiel na lepšie platenú prácu, ale už nebol tak často doma. Vtedy dokončovali stavbu rodinného domu a tak ona zháňala materiál, majstrov a s každým bolo treba aj posedieť. Má veľkú záhradu, tak aj poorať, žožať a jej manžel ju riadil po telefóne. Domov chodieval tak raz za 1,5 - 2 mesiace. Možno to teraz vyznelo, akoby som z toho vinila jej manžela, ale to nemám v úmysle. Dceru má vydatú asi 300 km z domu, starší syn pracoval na kamione a mladší v tom čase študoval na strednej škole a neskôr aj on odiešiel za prácou do zahraničia. Tak ostala doma sama, bez zamestnania a s priateľkami v rovnakom postavení ako ona. Stretávali sa a popíjali. Jej manžel to akosi nevidel a keď sa to k nemu aj donieslo, nepripisoval tomu veľku váhu : veď keď je doma on tak nepije viac ako hoci kto iný. Jej problém nebol tých pár dni sa kontrolovať, keď bol on doma. Ja osobne som ju nikdy nevidela "ožratú". Súrodenci rozprávali o tom, že ju niekoľko krát našli opitú a dohovárali jej. Jej deti tiež ju prosili, aby prestala, ale ona si nechcela priznať, že má problém. Jedného dňa som mala telefonát od príbuzného z dediny, kde býva, že sestra nevychádza z domu a keď ju videl naposledy, mala poranenú hlavu. Tak sme s manželom sadli do auta a išli k ním domov. Keď asi po 45 minútach konečne otvorila dvere, bol to strašný pohľad. Tvár strhana, neupravená, na prvý pohľad bolo jasné prečo neotvarala. Možno dúfala, že to vzdam a odidem preč. Chcelo sa mi pllakať, ale nevyčítala som jej nič. Len som sa opýtala, čo chce teraz robiť. Najprv popierala, že sa s ňou niečo deje, ale keď som sa nemala k odchodu nakoniec sa rozplakala a prosila má o pomoc. Vtedy som sa spýtala, či vie že len jedna je cesta z bludiska. Prikývla a konečne vyslovila tie slova: CHCEM SA LIEČIŤ. To bola sobota. Prisľubila som jej pomoc. V nedeľu znova telefonovala, že sa chce liečiť, aby som jej pomohla. ZASA BOLA OPITA. V pondelok ráno som jej telefonovala ja, či to ešte plati. Len smutne odpovedala ANO už som zbalená. V robote som si vybrala dovolenku, zašla za jej lekárkou, ktorá mi dala odporúčanie k psychiatričke a spoveď sestry u lekárky, pri ktorej som bola, tú nikdy nikomu neprezradím. Poviem len toľko: každý z nás sa vidi krajší, lepší, múdrejši......ši akov skutočnosti je. Ona dokázala povedať holú pravdu, bez prikrášlovania a aj vecí, ktoré každý z nás ma ukryte na dne srdca, s ktorými by sa za iných okolnosti nikdy nikomu nezdôveril. PROSILA ako malé dieťa, žobronila len nech ju domov neposiela, že ona chce ísť rovno na liečenie. Tak sa dostala najprv na psychiatriu, lebo na protialkoholickom nemali voľné miesto. Ja som medzi tým vybavovala spolu s lekárkou protialkoholickú liečebňu. Takto absolvovala v priebehu pol roka psychiatriu asi 2 týždne,potom a protialkoholické oddelenie v nemocnici asi 5 týždňov a nakoniec protialkoholickú liečebňu v trvani 3 mesiace. Chcem podotknúť, že keď sa to všetko prevalilo, ani jeden člen jej rodiny nebol doma a trvalo im 10 dní, kým sa zišli doma. Vtedy som ich pozvala k sebe a veľmi dôrazne som ich žiadala, aby jej v žiadnom prípade pri návšteve ani slovíčkom nič nevyčítali, že príde čas a ona sama ich požiada o prepáčenie. Najviac ma však zarazili naši súrodenci, ktorí neprejavili ani štipku pochopenia, ale reagovali "však ona nie je chorá, môže si za to sama". Vtedy som si pomyslela...ako by to bolo dopadlo, keby v tú rozhodujúcu minútu bol na mojom mieste niekto iný. Už je tomu viac ako rok, čo je doma a zatiaˇsa drží. Našla sa prácu, ale v rizikovom prostredí, kde ale všetkým oznámila čím prešla a keď teraz vidí, ako do reštaurácie, kde varí chodia po večeroch rodiny s malými deťmi a popíjajú trápi ju to o to viac, že sama tým prešla.
Jej rodina už si vie urobiť čas a chodia domov striedavo tak, že min. každé 2 týždne je niekto doma.
Držím palce všetkým, ktorí prešli životnou kalváriou a dokázali vstať a ísť ďalej, aby vytrvali. Ich rodinným príslušníkom veľa trpezlivosti a pochopenia po návrate do života.
Prepáčte, že som sa tak rozpísala.

Je to super ,že aj tak to pomáhaš manželovi ,držím Vám palce....

Musím ti napísať nakoľko viem očom píšeš a klobúk dole ako si sa zachovala a pomohla človeku na ktorom ti záleží . Abstinujem 4roky ....a držím Vám palce a budem rád keď sem napíšeš ako sa Vám darí...

Osobne nemám žiadnu skúsenosť s človekom závislým od alkoholu a sama som totálny abstinent. Ale aj napriek tomu chcem vzdať hold všetkým, ktorí dokázali prestať piť a hlavne dokázali vydržať abstinovať. Klobúk dolu a držte sa!!!!!

Myslím, že nie je to celkom adekvatné porovnanie, ale predsa to prirovnám k sebe, ktorá som hodne fajčila a keď som s tým jedným vrzom skončila, necítim sa ako človek, ktorý si môže povedať, že je to za mnou. Už nikdy si nedovolím zapáliť ani zo špásu. Vždy hovorím, že som abstinujúci fajčiar. Myslim si, že je to tak aj u alkoholíkov. Ja má vo svojom okolí dvoch kamarátov, ktorí mali problémy z akoholom a sú na tom práve tak ako ja s fajčením. Ak prídu na návštevu nikdy im neponúkam alkohol, ale sa spýtam akú si dá vodu. Je dôležité, aby nás ľudia v našom okolí brali takých akí sme a netlačili nás k tomu, čoho sme sa priam krvopotne zbavili. Moje slova sestre, ktorá prešla touto kalváriou a všetkým ktorí sa zbavili svojích zlozvykov a závislosti sú: AK ŤA PRIATEĽ(KA) NUKA TÝM ČOHO SI SA ZBYVIL(A) OTOČ SA A CHOĎ OD TAKEHOTO ČLOVEKA PREČ. TO NIE JE KAMARÁT.

Vám pan Conan X ďakujem za slova uznania.

Ďakujeme je to niečo super ..Ahoj

Vieš niekedy som aj ja fajčil a už je tomu 9rokov ako som prestal a už by som nezačal ja tiež si myslím ,že musí mať každý znás pevn´vôľu a povedať si robým to pre seba ....i ke´d sa stane ,že príde kríza a vtedy si poviem prečo som to neriešil vtedy tak ako teraz .....chcem aj všetkým odkázať nech sa držia ..lebo ide aj Veľká noc ..držte sa a dík

Nie všade sú takýto lekári a je to veľká škoda. Sestra bola niekoľkokrát hospitalizovaná so záchvatom pancreasu po zjavnej "opici" a lekári neurobili nič len ju vždy prijali, poležala si v nemocnici 10 dní, vybrala nejaké infúzie na regeneráciu pancreasu a poslali ju domov.

Je to úžasne, že takú dlhú dobu manžel abstinuje. Nech to už tak ostane.


To je reakcia na Betys, ale citácia jej príspevku sa kdesi stratila.

Myslím, že z alkoholizmom sa dá skončiť jedine s aspoň trochou silnej vôle a hlavne aj podpora blízkej osoby... bez podpory to myslím, že nejde.

Moja mama mala veľmi ťažký život. Vydávala sa ako slobodná matka s jedným dieťaťom. Po sobáši brat ostal bývať u babky ktorá mala o rok mladšiu dcéru ako bol brat. (Nikdy sme nehovorili, že je to nevlastný brat). Potom nás mala mama ešte piatich. Kedy otec začal piť, neviem. Pamätám si, že chodieval domov raz za 2 týždne a už ako deti sme sa báli, keď mal prísť domov. Nikdy neprišiel triezvy a aby mu mama náhodou niečo nevytykala, vždy si našiel zámienku, aby robil nepokoj. Mamu vyháňal z domu, lebo tam nie je nič jej. Niekoľko krát ju udrel a tak sa stalo, že sme párkrát utekali k susedom. Keď bratia mali tak okolo 15 rokov, postavili sa otcovi do cesty, keď chcel udrieť mamu a od vtedy už ju nebil, ale vojna bola vždy, keď prišiel domov. Tak to bolo až kým sme sa všetci nepoženili a nepovydávali. Potom si zohnala byt v inom meste a odsťahovala sa od neho. Všetko trpela pre nás, lebo si myslela, že aký otec je taký je, ale je to lepšie ako bez otca. Tak ako vtedy kým sme nemali svoje rodiny, tak aj teraz povieme, že to bola chyba. Ľahšie by nám bolo , ak by sa boli rozviedli. Asi po 10 rokoch sa mama znovu vrátila k otcovi, ktorý ju prosil že prestane piť aj fajčiť, len nech sa vráti. Samozrejme neprestal.. Doopatrovala som otca a mám pri sebe aj mamu.
Nie vždy je takáto obeta správna. Priniesla utrpenie mame aj nám deťom. Dodnesˇľutuje, že sa vrátila späť.

mam doma peklo s alkoholikom,kto to nezazil nevie o com to je,rozpada sa mi manzelstvo ,zivim celu rodimu,bojim sa dokedy to vydrzim,ked sa mi konecne podarilo dat pijana na psychiatriu po utoku na mna,lebo pytal na chlast a ja so taka zla manzelka ze som mu nechcela dat z mojho zarobku,dnes mi jeho sestra vykricala,ze nejdem za nim na navstevu,ale ja som skutocne rada ze ho tyzden nevidim,ze rano vstanem vyspata do prace a vecer nikto doma nekrici a nerobi peklo den co den,,...

Čau.Ja som bol tiež alkoholik!Jedného dňa som spadol na zem-prišlo mi zle.Žena zavolala záchranku a bol som týždeň v nemocnici.Po tom týždni som si povedal dosť!Chceli sme bábo a piť a bábo nešlo dokopy a tak som prestal piť.Malý ma už tri roky a ja stále nepijem.Vlastne tento rok to sú 4 roky.Ani trochu mi to nechýba.Stačí len chcieť a to sa dá.Nebol som na žiadnom liečení a ani žiadne tabletky, proste nič.Je to fajn pocit.

Som abstinujúci alkoholik 4rok viem ,že to máš ťažké píšem ti z pozície abstinenta lebo iste prežívaš peklo a teraz keď je manžel na psych.treba tlačiť nato aby sa išiel liečiť a dať mu tú šancu a netreba počúvať na jeho súrodencov ...neviem ako ti záleží na naňom , ale raz ti môže poďakovať ..vieš alkoholik je alkoholik preto ti držím palce ak sa budeš chcieť niečo spítať tak napíš rád ti poradím ak budem môcť..,,držím ti palce a rodine

Držím ti palce a klobúk dole .....abstinencia je pre nás šťastím....