Išiel som do dubnického kaštieľa na oslavu Valentína. bolo trištvrte na päť, ešte bolo svetlo. Vykračujúc si, pozerajúc do výkladov, zrazu hop, a už som bol 1 a pol metra hlboko. Padol som do odkrytého, možno vetracieho otvoru. Vyskočil som ako mládenec, trochu sa hanbiac prd svedkami môjho pádu. Skontroloval som som jeden mobil, v poriadku, druhý, v poriadku, okuliare v poriadku. Vlastne sa mi nič nestalo, žiadne dôkazy som nezaistil ani svedkov. Ako "bezpečák" som mrežu - poklop dal na miesto, na otvor. V kaštieli vytiahnem fotoaparát, prvý následok - rozbitý displej. Druhý - natrhnutá vetrovka. Do tretice, všetko "dobre". Večer ma začalo bolieť kus stehna, pozriem odreté.
Cez nešťastie som mal šťastie. Skrátka, stúpil som do ničoho a zostal som stáť jeden a pol metra hlboko bez pádu. Nerozumiem tomu. bolo to v sobotu o 16:45 hod. a poklop tam nebol. Keby to bolo ráno povedal by som nejaký "opitenkovia" sa bavili, ale takto, nik si to nevšimol, alebo všimol a bolo mu to ľahostajné. Nehreším, jediné čo zo mňa v ten moment vyšlo bolo: debili.