Lubaba
Cestou do Veľkého Medera na kúpalisko sme videli tiež zatopené polia, a môj vnuk po chvíli hovorí: "už sme v Číne?"
To mi pripomenulo prechádzky s mojou vtedy asi 2 r. dcérkou:
1. keď sme išli okolo zrúcaného domu /budúcej stavby/, spýtala sa: To je Hijoslávia ?/Juhoslávia/

-vtedy tam bola práve, žiaľ, vojna a ona videla v Slovenke nejaké obrázky z reportáže /svokra ju odoberala a občas ju spolu "čítali".../
2. keď sme sa prechádzali pri rieke, na druhej strane bola záhradkárska osada s chatkami rôzneho druhu a samozrejme rôznymi farebnými plechmi na strechách - a ona sa ma spýtala: V tých chatrčinách žijú úbohí černáci?

Najskôr som nerozumela a nechápala, ale potom vysvitlo, že si myslela, že sa jedná o nejaký slum alebo geto, a tí "černáci" mali byť chudobní černosi... /Zase to musela mať z tej Slovenky a od tej svokry.../
Takže tiež také smutno-veselé príbehy, ale taký je život sám... Len tie naše deti nám ho takto milo spestrujú...

A z toho vidno, že pamäť dieťaťa je naozaj ako nepopísaný čistý list papiera, na ktorý sa zapisuje všetkoooo... čo dieťa formuje, či si to uvedomujeme alebo nie.