...Takže poslušne hlásim nové výroky našej Danulky (kým si ich ešte pamätám):
Mami, ja mám 5 bratrancov, jednu sesternicu a jednu sestru. Povedz mi do koho sa všetci zamilujú keď budú veľkí??? Vravím jej: Daninka ale veď aj ty sa môžeš tiež zamilovať do hocikoho zo škôlky, zo školy alebo aj do suseda... a tiež chalani sa môžu zamilovať aj do iných dievčatiek... A ona na to, ale ja sa stále chcem volať tak ako teraz, radšej nech si Mário zmení priezvisko, lebo ja nechcem byť Blažejka... Na
pohľad mi vysvetlila, že už nie je ani do Tomina ani do Mikina, že Peťo je už do Vanessky, tak jej zostal Mário Blažej ...a toho si už nedá...má s ním dohodu, že keď bude skôr ako on v škôlkárskej kúpeľni alebo na záchode, tak mu bude držať miesto...
Po jedenástich rokoch od úspešného absolvovania vodičského kurzu som nabrala odvahu a sadla za volant. Zatiaľ som trénovala len na slepej štvorprúdovke neďaleko nášho domu. Deti sedeli vzadu v sedačkách a spinkali, manžel vysvetľoval čo a ako... zrazu sa Danuška zobudí a pozerá: Mami, to kde sedíš? Myslíš že tatinko bude vedieť len tak sedieť a nekarovať? Potom sme šli hore do ostrej zákruty do kopca smerom k nášmu domu a..."skapal" mi motor. Danuška vraví: No, neboj mami, nebolo to najhoršie...ty sa to naučíš...ale musíš sa učiť a cvičiť.