V nedeľu ideme mať menšiu rodinnú oslavu, tak som bola nakúpiť všetko potrebné, okrem iného aj víno a minerálku. Moja 3,5 ročná dcérka bola so mnou a keď sme sa vrátili domov vraví manželovi: Ocko, my sme v obchode kúpili nákup. Manžel sa spýtal: A čo ste kúpili v tom nákupe? A Tánička: No, vodu a pálenku!

22-mesačný synovček rád vedie siahodlhé debaty so susedom, podotýkam cca 60- ročným.
Minule sa tiež tak cez plot "rozpravali" a malého mamina volala dovnútra, že ho prebalí a potom sa môže ďalej rozprávať.
Malý zdvihol ten maličký ukazováčik otočil sa k susedovi a hovorí mu:
"Ťuťed, pokaj, Timuko pebají, píde a bujeme ťa opávať!"
(Sused, počkaj, Timurko sa prebalí a budeme sa rozprávať)

Nedá mi, aby som pár od mojej dcéry nepridal: pred pár rokmi ma generálny riaditeľ uvádzal do funkcie regionálneho. Pri tejto sláve sme sa zastavili aj u nás doma s fľašou bechera, čo sa direktorovi zapáčilo, ale mojej malej nie. Chvíľu okolo nás pobehovala, chvíľu skúmala direktora a naraz zahlásila: oci pozri, akú má ujo dieru na ponožke! / čo bola aj pravda, celý palec mu trčal.../ Lenže detskej úprimnosti ešte koniec nebol a po polhodine sa ku mne pritúlila a tak, aby to všetci počuli povedala: oci, povedz im, nech už idú preč! Takže úvod môjho pôsobenia vo funkcii bol zaujímavý. A ešte jednu dám: cestovali sme trolejbusom, malá na kolenách, vonku kŕdeľ čiernych havranov /niekto im hovorí vrany/ a malá na celý trolejbus skríkla. aha oci, nákladné lastovičky! čo nasledovalo, asi netreba opisovať, trolejbus bol plný... majte sa

Nákladné lastovičky , čo tie deti nenapadne.

Ups, až ma striaslo, čo by asi tak povedala na mňa?!

Ludmilka, deti sú také úprimné a nevyspytateľné, až je to také krásne, že nech by povedali čokoľvek, povedia to tak úprimne a krásne, že človek sa na nich nemôže nikdy nahnevať.

Inak jedného krásneho dňa som horkoťažko zabránila riadnej blamáži. Videla som na zastávke riadne obézneho pána, ktorý sa chystal nastupovať, verte, že moja mladá sa veru tiež hotovala vo svojej detskej úprimnosti zavaliť nejakú tú otázku, ale našťastie som jej úmysel odhadla a bleskovo odviedla jej pozornosť iným smerom. Inak neviem, kto by chodil kanálmi

Výrok mojej trojročnej dcéry:

mamka dokedy mi chceš obliekať do škôlky tielko ako malým deťom? Kedy mi už kúpiš podprsenku?

nezávidím ti! Ty si len rýchlo kúp veľký zámok na svoju skriňu, aby si raz ráno nemusela ísť do práce hore bez!

Dnes som si spomenula na pekný výrok našej Danušky. Mala vtedy tri či štyri rôčky, ja som bola s druhou dcérkou v nemocnici, tato mal v Blave skúšky, tak šli celá rodina, teda babka, dedko, manžel a Danuška spolu do Blavy, zastavili sa v ZOO. Práve bol čerstvo otvorený Dinopark. Danuška tam bola, pozerala...a potom mi rozprávala čo všetko tam bolo... Až prišla k dinoparku a vraví mi: Vieš, boi tam také dinosaui a oni na mňa veumi vučali, tak som sa dužaja babty ako kinec. (Boli tam také dinosaury a oni na mňa veľmi vrčali, tak som sa držala babky ako klinec - Malinká vedela že to má byť nejaké náradie alebo čosi podobné, len sa jej to trošku poplietlo...)

*Ľ

Dnes prešlo pred nami jedno auto veľmi rýchlo. Moja trojročná dcéra na to zareagovala: Vidíš mamka lietadlo a ani nepotrebuje tie hnusné krídla.

Mám priateľa z Karlových Varov, keď som pred rokom bola uňho prvýkrát na návšteve jeho päťapolročná vnučka ma vylákala z obývačky do jej izby že sa budeme pozerať na rozprávku. Tam ma začala lustrovať. "Ty bydlíš na Slovensku?". Odpovedám "Áno". "Máš tam nejakýho manžela?" Ja hovorím "Nie manžel mi zomrel". Ona na to "No tak to se mužete s dedou klidne "oženiť" protože on je rozvedený". Hoci to bolo malé dieťa, očervenela som a nevedela čo mám na to povedať. Ona to ale vyriešila, zobrala ma za ruku a hovorí "Pojď zeptáme se dedy". Prídeme do obývačky s otázkou "Dedo vy se budete brát?" Dedo taktiež zaskočený hovorí " No ale Maruška mne zatím nechce". Adélka si dala ruky v bok a pýta sa ma "Tak vemeš si ho nebo ne?" Ja stále zaskočená nevedela som ako reagovať pýtam sa jej "Čo povieš Adelka mám si ho zobrať?"
Ona len mávla rukou so slovami "Tak si ho teda vem" a odbehla si k svojim pohádkam.

To je z dnešného dňa. Staršieho syna som skúšala z dejepisu - látka o svätých vojnách. Starší syn mi rozpráva o tom ako Turci obsadili Jeruzalem. Ten mladší po chvíľke počúvania sa ozve : "Mami aj my sme sa o tom Jeruz Alemovi učili, len neviem čo ten ujo robil, že je taký známy."

Môj bývalý žiak - deviatak na písomke napísal "dcukor". Keď som sa ho pýtala na vysvetlenie, veľmi logicky ma uzemnil: Veď ani v slove dcéra nečítame "d"

To mi pripomenulo môjho syna. Záhoráci používajú zdrobnelinu Pán Boh - Pánbožko, Pánbíček. Keď babka nadávala môjmu synovi, že ho Pánbíček potrestá, syn pohovovo: A ten pán Bíček ma odkiaľ pozná?

Môj syn bol prváčik ešte v 1988 a hneď prvý deň v škole mali "mierovú hodinu". Pani učiteľka im ukázala obrázok Lenina a spýtala sa, kto ho pozná. Samozrejme, že môj uvedomelý syn. Postavil sa a povedal:" To je Koštiar nesmrteľný." Asi týždeň predtým bola totiž v TV bábková rozprávka a ten "Koštiar" vyzeral presne tak isto, len mal trochu dlhšie vlasy.
Elena
__________________

Môj syn ma tiež pred rokom 1989 raz takto privítal v škôlke: potlebujem zajtla doniest jelino. ČO to je, pýtam sa? Neviem, a hlavičku zaklonil naľavo. Prišli sme domov, hovorím: Ocko, potrebujem zajtra do škôlky jelino. Ocko na to: Tominko, a čo je to? Neviem, a hlavičku zaklonik napravo. Po chvíľke rozmýšľania ocinka osvietilo: Jeleň?! Áno, a Tominko naradostený poskakuje. Prehľadáme všetky možné časopisy, nakoniec v kalendári na nasledujúci rok krásny obraz jeleňa. No čo sa dá robiť, kalendár musíme poškodiť. Na druhý deň ma dieťa čaká s obrázkom jeleňa, na zadnej strane nápis: Potrebovali sme na nástenku obraz súdruha Lenina. Aké šťastie, že učiteľka mala zmysel pre deti, mohla som skončiť ako v kotolni.

Možno by si bola skončila ako prezidentka...

S niečím podobným sme mali skúsenosť aj my - aj keď pred tromi-štyrmi rokmi: Malý (väčší) - vtedy asi 2-3 ročný prišiel domov. Na chodbe zastal, začal si rúčkou - vlastne päšťou tĺcť do čela a jemnúčko hovoril AHOME, AMOHE... Nikto netušil, čo to je. Dlllho to hovorieval aj tou gestikuláciou, až kým... terz preruším: ja som totiž často zvykla pri deťoch pracovať tak, že som im zapla rozprávku a ja som robila na PC, takže všetky rozprávky poznám tamker naspamäť, ale ani jednu som nevidela .
...kým som si s malým nepozrela Macka Pú, ktorý chodil pred domčekom, tĺkol si päsťou do hlavy a rozmýšľal - a hrome! a hrome! - (česká verzia Macka Pú)

Moja malá neter, mala vtedy možno dva roky, sa pred spaním večer nahlas modlila asi takto: ..........svätá Mária, bodka SK (malo byť ....... svätá Mária, Matka Božia .........).

Ešte jedna vec ma napadla - keď bol malý ešte iba jeden, mal asi tak dva roky, stále spomínal môj kamarát, môj kamarát .... môj kamarát Maroš Košík. Nevedeli sme si predstaviť, kto to ten Maroš Košík je. Nemal nijakého kamaráta s takým menom, v rodine sme nikoho nemali, dokonca ani priateľov... nevedeli sme, odkiaľ zobral to meno - až kým, sme (to už mal asi 4 roky) nepozerali správy a tam - na Markíze - reportér Maroš Košík. Čím malého tak zaujal, je dodnes záhadou, ale bol jeho priateľom cez 2 roky